Pohyb pre Hypermobilitu

HYPERMOBILITA alebo HYPERMOBILNÝ SYNDRÓM, je taký stav, kedy spojivové tkanivo tela je príliš voľné a slabé, svalové napätie je nízke. Kĺby sú tak nezdravo uvoľnené, ľahko sa presunú do inej pozície, a telo si vytvára ochranu tým, že ich zablokuje. Človek je celkovo fyzicky menej zdatný a zraniteľný. Zle vníma harnice svojho tela, mnohokrát má pocit, že telo sa rozuteká a nedrží stabilne. 

Hypermobilní ľudia sa cítia byť stratení v mnohých typoch cvičení, najmä rýchlych, dynamických, silových a kondičných, a tam kde ide skôr o vonkajšiu formu, a tak majú často pocit, že sa radšej nebudú pohybovať, aby si ešte viac poškodili. Lekárska veda je neraz bezradná, ako riešiť hyoermobilitu a väčšinou odporúča necvičiť. 

Opak - HYPOMOBILNÍ ĽUDIA, so stuhnutým svalstvom priam vyhľadávajú strečing, uvoľňovanie, relaxáciu a potom majú dosť sily, aby cvičili náročné silové cvičenia. Hypermobilní ľudia, zvlášť ak nasledujú niektoré východné techniky pohybu zdôrazňujúce strečing a uvoľnenie, alebo naopak silové a dynamické západné cvičenia, môžu si týmto spôsobom kvalitne poškodiť zdravie, zraniť sa, ešte viac zhoršiť svoj stav. 

Hypermobilní veľmi často trpia SVALOVOU NEROVNOVÁHOU, kedy svaly na povrchu tela môžu byť bez primeraného napätia, a naopak stabilizačné svaly v hĺbke vo veľkom napätí, aby udržali celistvosť a stabilitu v tele. Doslova týmto ľuďom chýba pevné držanie tela, akoby štruktúra tela bola akási detská, mäkká, nezrelá. Koordinácia pohybu sa často prejavuje nešikovnosťou v pohybe, chaotickou orientáciou v priestore. Organizácia štruktúry tela a jej rytmus v pohybe sú rozladené ako na hudobnom nástroji. Takúto situáciu má však aj veľa ľudí, ktorí nemali od narodenia nejakú pravidelnú pohybovú výchovu a vedenie, nešportovali, nemali možnosť rozvíjať svoje telo. Určitú konštitúciu tela človek dedí po rodičoch, ktorí vďaka konkrétnej konštitúcii tela nejako fungujú sami a teda aj vychovávajú v podobnom duchu. Mnoho žien je tiež viac hypermobilných, alebo sa stáva hypermobilnými vďaka hormonálnym zmenám. 

Byť hypermobilný neznamená len samé negatíva a diagnózu. Takisto by sa dali popísať hypomobilní ľudia, čím trpia vďaka svojej "diagnóze". Tu nejde však o diagnózu, ale reálny stav - svet, v ktorom človek žije.

Výhodou hypermobilných ľudí je KĽUD, NEAGRESIVITA, CITLIVOSŤ a JEMNOSŤ. To všetko vďaka menšiemu svalovému napätiu. Psychicky môžu byť oveľa silnejší než fyzicky a lepšie znášať aj stres. Ich hypermobilita v tele je znakom zvýšenej aktivity mysle, ktorá je veľmi premenlivá, pohyblivá, dynamická, čo spôsobuje tú lepšiu prispôsobivosť na rôzne životné situácie, ako "chameleón". 

Ak máme žiť celistvý spokojný život, tak nemôžeme žiť iba na jednej strane polarity, jednostranne. Chceme byť všestranní a mať možnosť zvládať rôzne situácie po každej stránke. 

Ak hypermobilný/á svoje telo SPRÁVNE ZASTABILIZUJE a SPEVNÍ, nájde vonkajšiu OPORU, tak sa zároveň zastabilizuje a spomalí aj myseľ. Tak to môže priniesť aj lepší spánok. A emócie sa nebudú prejavovať tak extrémne prudko a krátko, ale budú skôr jemnejšie a dlhotrvajúcejšie a najmä ovládateľnejšie. Človek si nájde svoj STRED nielen vo fyzickom tele, ale viac aj precíti vlastnú IDENTITU, vyjasní ži životné postoje a hodnoty, čo je podstatné a čo menej. 

V CVIČENÍ pomôžu všetky tie "smiešne" jemné cviky, ktorým sa ľudia, ktorí su v dobrej fyzickej kondícii skôr vysmievajú. Ale len dovtedy, kedy sa nestretnú s nejakými problémami u seba, kde budú musieť pochopiť ako sa cíti hypermobilný a telesne slabý človek. MIKROPOHYBY - MALÉ ROZSAHY POHYBOV hypermobilného človeka ustabilizujú a privedú až do KĽUDOVÉHO BODU - NEUTRALITY, kde cíti svoj STRED. Pre človeka, ktorý je stuhnutý naopak sú veľmi vhodné makropohyby - veľké rozsahy pohybov, kedy ucíti chýbajúci priestor v tele. Aj preto veľmi stuhnutý človek môže cítiť určitú averziu k cvičeniam prevádzaných v mirkopohyboch, pretože mu ešte viac zavierajú priestor v tele. To sa stáva, keď v skupine cvičia rôzne typy ľudí. Vtedy je potrebné inštruovať minimálne tieto dve skupiny ľudí opačným typom prevedenia toho istého cviku. 

Všeobecne sa hovorí, že hypermobilní by nemali cvičiť JIN JÓGU. Zostávať dlho v pozíciach, najmä v tých v stoji, pretože po nejakom čase strácajú pozíciu, doslova sa už roztopia, uvoľnia a necítia kde sú hranice. A stuhnutí medzitým ešte len začínajú cítiť, že sa niečo len začína diať, uvoľňovať a velebia dlhým výdržiam. Dá sa však vydržať takú primeranú dobu, v ktorej človek cíti, vníma telo, jeho pocity, a rozsah pohybu nemusí byť taký veľký, naopak malý, tak, aby telo si dokázalo uchovať informáciu kde sa nachádza NEUTRÁLNA - CENTROVANÁ POLOHA v KĹBE. Tým sa zaoberá napr. DNS - Dynamická Neuromuskulární Stabilizace dle Koláře - Vývinová Kineziológia, ktorá v terapii dokáže riešiť problémy aj u hypermobilných ľudí. 

Všeobecne sa ďalej hovorí, že hypermobilní by mali cvičiť cviky najmä na ZEMI, lebo im poskytuje OPORU. To je pravda, no dospelý človek nie je bábätko, ktoré sa pohybovo ešte len vyvíja, plazí sa, chodí po štyroch, sedí. Dospelý človek potrebuje byť stabilný a pohyblivý v rôznych iných životných činnostiach, kde jednoducho používa telo aj v stoji, chôdzi, či iných fyzických aktivitách, športoch, kde chce byť bez bolesti a potiaží, v radosti a naplnení. OPORU môžu totiž veľmi inteligentne vytvoriť aj CVIČEBNÉ POMôCKY a NÁRADIA. Tie neraz napodobujú aj situácie z bežného života keď pri iných činnostiach ako je cvičenie používame náradie alebo sme v interakcii s nejakými predtetmi okolo nás. Sú formy fyzioterapie, či športov, ktoré používajú bežne cvičebné pomôcky a náradia. Sú však aj techniky pohybu, ktoré použitie nejakých pomôcok pokladajú za niečo trápne a zbytočné. Pripomínajú im niečo ako barle či vozík, rehabilitáciu v nemocnici. Nech ! Nech sa cvičitelia viac vzdelajú ako pristupovať k rôznym ľuďom, s rôznymi problémami, aby tí ľudia k nim zase prišli znovu. Cvičiteľ, ktorý má v skupine slabých ľudí a pristupuje k nim zo svojej pozície silného zdravého zdatného a chce po nich takú prax akú má sám/a, alebo nechápe prečo tí dvaja traja tam stále sú takí nešikovní, nechápajúci a stále si cvičia po svojom, tak by sa buď mal viac vzdelať, ak chce tým ľuďom naozaj pomáhať, alebo ich poslať cvičiť inam, keď nemá záujem venovať sa aj terapeutickej zložke pohybu u takých typov ľudí. 

CVIČEBNÉ POMôCKY a NÁRADIA poskytnú presne tú hľadanú OPORU, ISTOTU a BEZPEČIE, ktoré hypermobilný postráda. Tak ako túto oporu maličké dieťatko potrebuje v prvých mesiacoch a rokoch života tak nevyhnutne. V tomto období detstva a veľakrát aj v prenatálnom období je PRÍČINA prečo si človek nevie vytvárať oporu vo svojom tele.  Vtedy keď túto oporu nenašiel zvonku. Aby však dospelý cvičiaci neustrnul v tomto štádiu vývoja závislý na pomôckach, tak jednoducho cvičí už naučené cviky a pozície neskôr už viac v priestore, bez pomôcok, a následne stále náročnejsie verzie cviku, kedy začína aj PRIMERANÝ SILOVÝ TRÉNING v rôznych variantách. Keď sa vyskytnú nové, náročnejšie cviky, napr. aj v stoji, tak znovu môže začať variantou s pomôckou. A analogicky k vývinovej kineziológii vývoj cviku posúvať sa na ďalšie stupne. 

Ako je to s DYNAMICKÝM CVIČENÍM ? Nakoľko škodí, alebo je ok. Tu veľmi pomáha vypestovaná CITLIVOSŤ v TELE vypestovaná pri stabilizačných cvičeniach. Sústrediť sa na mikropohyby v tele, znamená určitý druh ženského spôsobu koncentrácie a meditácie, kde spätnou väzbou sú telesné pocity a skutočná prítomnosť vedomia v tele. Tento jav je nielen výsadou niektorých východných meditácii´, ale aj nevyhnutnou podmienkou pri úspešnej rehabilitácii, kde pacient má cítiť jemnosti pohybov a rozlišovať. S dobre vypestovanou percepciou vlastného tela sa môže hypermobilný človek krôčik po krôčiku zdokonaľovať v rôznych druhoch pohybu, cvikoch. Budovať v DYNAMIKE - ŠTRUKTURALITU a RYTMUS tela. Hypermobilným ozaj chýba niečo také, ako jasná ŠTRUKTÚRA a ORGANIZOVANOSŤ v tele. Koncept pohybu SPIRALDYNAMIK je veľmi dobrou učebnou verziou ako vytvárať DYNAMICKÝ ANATOMICKY PRESNE CENTROVANÝ POHYB, ktorý je ZDRAVÝ, LIEČIVÝ a VEDOMÝ. UČIŤ sa POHYB, tak aby s radosťou ho vedel použiť v bežnom živote. Zatancovať si, tak aby z toho nemusel byť hneď úraz, či bolesti kĺbov a preťaženie svalov i väzov. Môcť ísť aj na dlhšiu a náročnejšiu túru do prírody, aby telo nebolo preťažené, rozsypané a smutné, že na to nemá. 

Autor textu : Eva Mikušová - písané z vlastnej skúsenosti s vlastnou hypermobilitou a jej terapiou.  V minulosti zažité aj také techniky pohybu, ktoré na taký stav nedbali...