Keď sme boli deťmi pohybovali sme sa prirodzene. Pohyb bol súčasťou každodenného života. Dieťa doslova zažíva slasť z používania tela pri hre, ponorené do čarovného sveta fantázie. Zázraky dejúce sa na počkanie. Radosť zo skákania v mláke, či blate. Blízky pocitový kontakt s prírodou a vlastným telom, emóciami.

Ako dospelí máme na sebe už nánosy výchovy, vzdelávania sa, zvykov, kultúry. Vo svete rozumu a bežnej každodennej rutiny sa vytráca u mnohých to detské rozprávkové vnímanie sveta. Ostáva vyprahnutá krajina duše a smutné vyčerpané telo ktoré funguje ako stroj. Povinnosti a úlohy síce uspešne splnené, ale vnútro nenaplnené, nešťastné. Tak to šťastie hľadáme v neustále nových vonkajších zážitkoch, kde zabávači sa postarajú o náš krátkodobý pocit radosti. Telo znovu a znovu ženieme do ďalších výkonov v nejakom športe, alebo naopak rozmaznávame len jedlom a leňošením.

Ideme pravidelne a rutinne na svoj tréning, zabeháme si, pomyselne si to odškrtneme v zozname úloh. Počas tréningu niekto aj vníma svoje telo na chvíľu viac vedome, pretože si dáva pozor na správnosť prevedenia cvikov. No je otázne nakoľko svoje telo, jeho pocity, emócie a myšlienky vníma aj v čase mimo tréningu. Nakoľko je pozornosť spojená aj s telom a jeho pohybom.

U človeka, ktorý sa nehýbe, nešportuje vôbec, a jeho jediným pohybom je bežná chôdza slúžiaca na presun telesnej schránky z bodu A do B a C..., vedomie tela a jeho pocitov takmer vôbec neexistuje. Je tam život v myšlienkach a lietanie vo "sférach".

Ako dospelí máme pocit, že žijeme v realite, pretože už máme rozum na rozdiel od detí. A k tomu si ešte myslíme, že nás emócie neovládajú. Že to prislúcha ženám a deťom najmä.

V určitej fáze vývoja keď prídu prvé krízy, ktorým samozrejme nerozumieme a nevieme prísť na spôsob ich vyriešenia, pochopíme, že rozum asi nie je všetko. Zistíme, že existuje aj spirituálny rozmer sveta, ktorý vraj zaručuje spoznanie tej skutočnej pravej reality sveta.

V hľadaní tej skutočnej reality predčasne, bez patričného sebapoznania a uzemnenia do tela, pocitov, emócií, len na základe učení niekoho iného človek veľmi ľahko padne do ďalšej ilúzie a sebaklamu, z ktorého ho môže prebudiť len ďalšia hlbšia kríza, psychospirituálna. V takejto kríze duša vyplače more sĺz, a telo sa trápi rôznymi problémami.

Utrpenie a problémy nám stále ukazujú pravdu. To čo nám chýba a nútia nás pracovať na sebe a vyvíjať sa. Príroda okolo nás je v neustálom pohybe a vývoji. Keď sa prestaneme hýbať v súlade so svojou vnútornou prírodou a zamrzneme v nejakom bode vývoja, bude nás neustále tlačiť nepríjemnosťami tam, kam sa máme pohnúť, rozvinúť. Prebudenie do skutočnosti tak nemusí stále bolieť, keď začneme viac vnímať prírodu v sebe i okolo nás.

Príroda je neustály pohyb. A keďže je aj v nás, aj my sa môžeme ako dospelí neustále pohybovať. Neznamená to, že sa chce po dospelom človeku, aby si začal úplne zase robiť čo chce, ako malé dieťa. Napr. loziť po nábytku v kancelárii medzi kolegami, skákať ako opica a slobodne pritom kričať. Stále však máme možnosť vnímať pocity tela, emócie, myšlienky, pohyb tela ako neutrálni pozorovatelia. V momentoch, keď nemusíme našu pozornosť až tak silne koncentrovať na nejakú úlohu, a nie sme tak veľmi vystavení oku verejnosti, si aj od radosti zatancovať, vytvoriť spontánny pohyb, vyskúšať naučený pohyb a vychutnať si to. Pohybovo šantiť ako malé dieťa, vnútorne sa zastaviť a pozerať sa na všetko inak. Nepozerať sa len na strom v lese, ale vidieť strom. Zázraky a rozprávková krajina sú hneď vedľa nás, i v nás.

Ako dospelí ľudia máme možnosť návratu do detstva práve cez jednoduchý primitívny pohyb, ktorý rozhýbe aj naše emócie. Cez emócie môžeme spoznávať dušu, jej potreby. Môžeme si to na rozdiel od detí aj uvedomiť a vedome vstúpiť aj do vysnívanej krajiny zázrakov a skutočnej reality. Stačí si spomenúť a znovu skúšať pohyby, cez ktoré sme sa postupne vyvíjali ako deti a viac si všímať pohyby zvierat, rastlín a prírody okolo nás a učiť sa z toho.

PRIRODZENÝ - PRÍRODNÝ - PRIMITÍVNY POHYB

Cviky, formy pohybov, sekvencie pohybov sú fajn. Sú akýmsi rozlíšením, triedením pohybov s rôznym zámerom i účinkom. Nie sú však všetkým v pohybe. Pohyb je aj o úplne jednoduchej schopnosti hýbať časťou či viacerými časťami tela súčasne podľa toho ako boli stvorené - dizajnované prírodou. Prirodzene, podľa svojho zámeru použitia, alebo aj neprirodzene s vytvorením problémov v pohybe a ich fungovaní. Príroda je inteligentná, múdra.

Pre človeka, ktorý sa nehýbe vôbec, teda používa iba chôdzu ako prostriedok presunu svojej telesnej schránky, alebo používa telo k výkonu bežných denných činností je absolútne podstatné prebudiť najskôr inteligenciu-múdrosť tela. Na to slúžia práve tie najjednoduchšie až primitívne pohyby, ktoré môžu byť až smiešne, príliš všedné a vraj jasné. Jedno je sa pozerať a druhé je robiť. Veľa ľudí tejto kategórie s obdivom pozerá na rôzne videá pokročilých cvičencov a chce to napodobovať, cvičiť a "tváriť sa". Maska slúži stále ako ochrana pred realitou, ktorá môže byť až trápna, neprijateľná vo vytvorenom sebaobraze.

Ak človek chce odhaliť realitu, taká aká naozaj je, potrebuje masku odložiť. Zažívať nielen úspechy, ale aj neúspechy. Prijať nedokonalosti ako komédiu a začať sa baviť. Skúšať, objavovať, preciťovať, vnímať a spoznávať krajinu svojho bytia a pohybu.

AKO CVIČÍME ?

Cvičíme inak, než je komerčný trend rozšírený momentálne na Slovensku. Stále sme boli a sme niekoľko krokov vpred, tak ako išiel a ide vývoj v pohybe v krajinách, ktoré už prešli dávno trendom, ktorý má len teraz boom na Slovensku. Spájame rôzne typy pohybov do zmysluplného celku. Nejde nám len o samotnú techniku jógy, ale o PRIRODZENÝ - PRÍRODNÝ POHYB. Návrat ku koreňom pohybu, pohybu ktorým sme sa pohybovali ako deti. Hravo a s radosťou, objavne a spontánne s preciťovaním a uvedomovaním si vlastného tela a jeho možností. V postate sú to vzory pohybov, z ktorých vyrástli na všetky smery rôzne techniky pohybu ako konáre toho istého stromu. A každá z nich si zobrala len čosi z celku.

Neučíme to, ako niektoré ásany sú liečivé samy osebe, či až zázračné v terapii nejakého problému, ale naopak pochopiť, čo je skutočne vhodné pre konkrétneho jednotlivca. Čo niekomu lahodí, inému môže škodiť... Nejde o to, či sa bude slepo a stále dookola opakovať nejaká daná a nemenná sekvencia ásan či pohybov, ale naopak pochopiť v rôznorodosti a pestrosti pohybov ich spoločné prvky a možnosti prepájania do stále nových pohybových celkov a kombinácií. Vedieť si tak aj doma zmysluplne tvoriť také cvičenie, ktoré v danom nastavení tela a duše bude naozaj nielen účinné, ale aj hlbšie zmysluplné. V škole nás tie pohyby ozaj neučili, ako kopu iných dôležitých záležitostí pre život. Pre dospelého človeka, ktorý sa buď zabudol pohybovať, alebo sa fixoval príliš na nejakú konkrétnu techniku pohybu, sú tieto pohyby spočiatku ťažšie pochopiteľné, a potrebuje to svoj čas sa buď znovu zorientovať vo svojom tele a priestore, alebo prelomiť zatuhnuté vzorce pohybov a naučiť sa tak aj flexibilite mysle, nielen tela. Prepínať do rôznych pohybov, tak ako to vedia deti. Vrátiť sa znovu na ihrisko, zabávať sa a tvoriť :-)

A vedieť používať aj hračky, v cvičení pomôcky tvorivým spôsobom. Tak ako pre dieťa, sú najlepšie čo najjednoduchšie hračky, tak pre dospelého úplne jednoduché pomôcky, žiadne premakané, komplikované a drahé stroje a náradia. Tie sa stále dajú stále imitovať...

"Než začneš cvičiť, nauč sa pohybovať"

Každému sa môže zdať jednoduché pozerať sa na tanečnicu v špirálovom pohybe, ale vedieť také pohyby vytvárať VEDOME potrebuje čas, prax a skutočné vnútorné zaujatie pohybom. Na princípe špirály funguje aj psychika v cykloch vývoja i duchovná zložka človeka. Praktikujúci začne tieto hlbšie vrstvy vnímať až po dlhšej dobe praxe pohybu. K tomu potrebuje i vlastnú snahu pozorovať svoj život a vzťahy. Nadviazať a udržiavať neustály vnútorný dialóg so svojím vnútrom. Vnímať neustály tok, pohyb a premenu a učiť sa tancovať s tým. Vedieť flexibilne zaujať rôzne postoje, polohy, pohyby aj duševne. V plynutí tak dokáže nachádzať aj zmysel svojho pohybu v tomto bytí. 😉

Eva :-)

Autor Textu : Eva Mikušová